Chceli sme zmeniť Slovensko. Sme len na polceste

Autor: Filip Švaňa | 15.11.2019 o 2:17 | (upravené 15.11.2019 o 11:05) Karma článku: 5,63 | Prečítané:  2235x

Bol august 1989. Mal som deväť rokov a moje školské zošity, pokreslené prečiarknutými hlavami Husáka, Jakeša, Honeckera a Causesca, dávno zapadli prachom. Naša nová Škoda 120 l sa pomaly blížila na hraničný priechod Berg.

Ten Berg, ktorý sme predtým deň čo deň túžobne sledovali ďalekohľadom z desiateho poschodia nášho paneláku na kraji Petržalky. Boli sme kompletní – otec, mama, sestra a ja. A boli sme veľmi smutní a nervózni zároveň. 

Bez detí v žiadnom prípade!
Smutní, lebo sme sa vracali z úžasného výletu po vysnívanom Západnom Nemecku a Rakúsku a mali sme plné auto neuveriteľnej elektroniky. Hrooozne som sa tešil hlavne na počítač Sinclair a hry, ktorý si budeme nahrávať z prastarého magneťáku a mastiť s kamarátmi a sestrou.

Vedeli sme (teda rodičia vedeli a my tušili), že to bol posledný takýto výlet na Západ, možno na celý život. Presne, ako keď sa otec so strýkom ako tínejdžeri vracali s dedom a babkou z pamätného výletu po Taliansku tesne pred úplným Husákovým zatvorením hraníc po udalostiach v 1968. Otec to mal stále v hlave a chcel aj nám dopriať podobný zážitok. Preto veľa rokov po sebe žiadal o devízový prísľub a otravoval svojho bývalého spolužiaka eštebáka, aby mu pomohol vybaviť cestovné doložky pre celú rodinu. Ale on sa bál a hovoril: „Janči, tebe s Darinkou hocikedy, ale bez detí“. Potrebovali poistku. V roku 1987 ešte rodičia dali leteckú dovolenku v Juhoslávii sami. Až v roku 1989 eštebák zmäkol a mohli sme ísť. Žeby vedel, čo sa chystá?

Zmrzlina, ktorá nás skoro obrala o mikrovlnku
Videli sme krásny mníchovský olympijský park, úžasné alpské stredisko Garmisch Partenkirchen i rakúsky Innsbruck. Spali sme u babkiných nemeckých známych z druhej svetovej vojny. Poctivo ušetrené a pred Tuzexom vyšmelené marky a šilingy sme prepašovali v ponožkách a termoskách. Všetko vypočítané do detailov. Presne na vežu, počítač, video a mikrovlnku. A benzín, aby sme akurát prešli za hranice. Deťom neodoláš. Vyžobrali sme si zmrzlinu v mníchovskom olympijskom parku. 

To sme ešte nevedeli, že o týždeň neskôr budeme stáť v obchode s elektronikou na viedenskej Mariahilfer Strasse a po polhodinovom rozhodovaní sme predavačke ukázali na mikrovlnku Elin. Nasledovalo otáčanie všetkých vreciek, aby sme dali dokopy všetky posledné peniaze, ktoré nám zostali. Do posledného groša. Nestačilo. Chýbalo nám DESAŤ šilingov. Desať šilingov nás delilo od mikrovlnky, ktorá nám mala ďalších desať rokov verne slúžiť ako vtedajší vrchol kuchynskej dokonalosti zo Západu. Viete si predstaviť to zdesenie. A smútok. A vtedy sa stal zázrak. Predavačka hovorí: „Das macht nichts. Bitte.“ A podala nám mikrovlnku a rozdiel zaplatila zo svojho. Zostali sme v nemom úžase. 

Okrem smútku sme však boli aj veľmi nervózni. Viezli sme poklad, o ktorý nás ešte stále mohli obrať. Chodili legendy o nenažraných, buzerujúcich colníkoch, ktorí vyrubovali clo, ako sa im zachcelo. A ak sa rozhodli, tak vám jednoducho vyrúbili také clo, že ste ho nemohli zaplatiť a vec vám zabavili. Koniec snom. 

Slzy na Mariahilfer Strasse
Napokon sme dopadli šťastne – zaplatili clo, nakúpili doma video pásky Emgeton a boli kráľmi paneláku. A ďalekohľadom sme (s istou nostalgiou) ďalej sledovali hraničný priechod Berg.

To sme ešte nevedeli, že všetko sa zmení. Už o neuveriteľné tri mesiace.

Snežilo, my sme na preplnenom esenpéčku štrngali kľúčmi a objímali sa s neznámymi ľuďmi. A všetky sa usmievali, boli šťastní. Ľudia nechceli vešať komunistov. Ľudia boli šťastní, že ich čaká iný, lepší život. Že budú robiť, čo skutočne chcú. Už v decembri sme v treskúcej zime stáli v niekoľkokilometrovej kolóne niekde v strede Einsteinovej ulice a túžobne čakali, kedy budeme opäť v Rakúsku. O pár hodín sme stáli na Mariahilfer Strasse, v rovnakom obchode, pred rovnakou predavačkou. Keď sme sa snažili vrátiť jej 10 šilingov (nezobrala ich), slzám sa nedalo vyhnúť.   

Chceli sme zmeniť Slovensko. Sme len na polceste
Dnes mám navštívených 65 krajín sveta a do Viedne sa „chodí na kávu“. Viem ale, že to nie je samozrejmosť. Žijem v krajine, kde je veľa ľudí z princípu negatívnych. A čoraz viac uzavretých do seba. Ani po tých 30-tich rokoch nepochopili, že každý si je strojcom svojho šťastia a otáčajú ukazovák na politikov, ktorí za „všetko môžu“. Samozrejme, po každých voľbách na iných. Po vysokej škole sme sa s partiou rozhodovali, či odísť do zahraničia, alebo zostať doma. Drvivá väčšina z nás zostala doma. Povedali sme si, že chceme zmeniť Slovensko k lepšiemu. A Slovensko je lepšie. Máme sa lepšie ako kedykoľvek predtým. Ale myslenie a nastavenie národa sa, žiaľ, nezmenili. Ani po 30-tich rokoch. A to to najsmutnejšie zo smutných zistení.    

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?